Hoci chladenie vinutí transformátora predstavuje najdôležitejší aspekt návrhu tepelného výkonu transformátora, nemožno ignorovať značné straty generované v iných komponentoch. Spomedzi všetkých týchto komponentov je najzmysluplnejšia diskusia o železnom jadre. V žiadnej medzinárodnej norme nie je pre železné jadrá špecifikovaná maximálna hranica zvýšenia teploty. Samozrejme, jedným z dôvodov je obmedzenie skutočných podmienok. Horúce miesto železného jadra sa spravidla nenachádza v prístupnej oblasti. Napríklad v trojfázovej štruktúre trojstĺpového železného jadra sa horúce miesto železného jadra môže vyskytnúť blízko stredu spoja medzi stredným stĺpom a železným strmeňom. Teplotu železného jadra je možné merať len pomocou termočlánkov alebo odporových teplomerov. Aj tak je to teoreticky ťažko dosiahnuteľné a presnosť výsledkov merania do značnej miery závisí od polohy tela nastavenej týmito zariadeniami na meranie teploty. Riešením týchto problémov v norme EN60076 je stanoviť, že zvýšenie teploty železného jadra, elektrických konektorov alebo kovových častí nemôže dosiahnuť úroveň, ktorá spôsobí poškodenie susedných komponentov a starnutie pri prechode oleja. Táto regulácia je logická, pretože teplota na všetkých týchto miestach nemôže byť dostatočne vysoká na to, aby poškodila železné jadro, oceľový pás, kovové súčiastky alebo dokonca medené vodiče, hlavne kvôli riziku poškodenia niektorých materiálov, ktoré sú v kontakte s týmito súčiastkami, ako je papierová izolácia, transformátorový olej atď. Preto „poškodenie susedných komponentov“ zvyčajne znamená prehriatie izolácie. Ak sa odber vzoriek použije na analýzu rozpusteného plynu pri skúške nárastu transformátora, možno zistiť prítomnosť prehriatia izolácie.
Zvyčajne sa chladenie železného jadra dosahuje prirodzenou cirkuláciou oleja, aj keď vinutie používa silnú metódu chladenia oleja. Množstvo tepla, ktoré je potrebné rozptýliť, závisí od kvality materiálu pásu z elektrooceľovej ocele a od veľkosti hustoty magnetického toku. Avšak pre železné jadrá s maximálnou šírkou jadra menšou ako 600 mm je povrch železného jadra zvyčajne dostatočný na priamy prenos tepla zo železného jadra do okolitého oleja. V dôsledku nepriamej úmernosti medzi pomerom plochy povrchu železného jadra k objemu železného jadra a priemerom železného jadra sa zabezpečenie dostatočných chladiacich podmienok pre železné jadro stáva dôležitým aspektom, ktorý je potrebné zvážiť pri návrhu transformátora, keď veľkosť železa presiahne vyššie uvedenú hodnotu.
Vzhľadom na to, že hlavným problémom je prehrievanie izolácie, niektorí používatelia stanovili, že maximálna teplota na povrchu železného jadra by nemala prekročiť maximálnu teplotu povolenú vinutím. Niektorí používatelia tiež súhlasia s nasledujúcim názorom, že vo veľkom železnom jadre môže teplota horúceho miesta v lokálnej oblasti ďaleko od izolácie dosiahnuť 130 stupňov C. Základom pre umožnenie takýchto vysokých teplôt je, že v malom rozsahu oblastí s vysokou teplotou sa transformátorový olej, ktorý je s ním v kontakte, výrazne nerozloží a chladenie veľkého železného jadra je obzvlášť ťažký problém. Samozrejme, existujú aj ťažkosti pri implementácii takýchto nariadení v praxi.
